Pink Floyd 2
15. 10. 2010
Dnešné pokusy o návrat do 60. rokov sú vlastne ochotníckym divadielkom; do jednej rieky dvakrát nevstúpiš a "retro" módne vlny bývajú povrchné. Nedá sa vzkriesiť kvetinová klíma amerických hippies (už len preto, že s voľnou láskou je to dnes, v čase pandémie AIDS, oveľa ťažšie, ak nie nemožné). A nikdy sa nevráti atmosféra "swinging London", Londýna, v ktorom sa žilo hekticky, naplno a rýchlo, ako o tom vypovedá i klasická Antonioniho Zväčšenina. Londýn frajerských modov, vyvážajúcich sa na skútroch obsypaných odrazovými sklami, hipíkov, excentrických indivíduí - freakov, Londýn plný žúrov, rocku, bluesu, klubových happeningov, trávy a halucinogénnych drog. Práve tie v polovici 60. rokov umožnili vznik psychedélie, umeleckého smeru, ktorý mal svojimi účinkami napodobňovať pôsobenie LSD.
Psychedélia sa premietala v podstate do troch oblastí: hudby, výtvarného umenia a "spoločenského" happeningu. Psychedelické kapely používali charakteristické spätné väzby, elektronické efekty, "vesmírne" zvuky, gradujúce gitarové sóla. Skladby boli často postavené na veľmi jednoduchej, harmónii a hypnotickom rytme (asi preto, aby si ich zapamätali aj zhulené hlavy) a kolektívnej improvizácii. Viac ako o samotnú hudbu išlo o komplexný účinok, ktorý ešte zvýrazňovali špeciálne svetelné efekty, o ktorých budem hovoriť neskôr. Psychedelické výtvarné umenie bolo založené na čo najjasnejších a najkrikľavejších farbách, plynulých krivkách, abstraktných oblých tvaroch, deformáciách. Je to umenie hlavne úžitkové, preto je jeho typickým produktom plagát, ktorý má však skôr dekoratívnu, ako informatívnu hodnotu; písmo je často "poohýbané" na hranicu čitateľnosti (čo je zaujímavá a nie jediná paralela so secesiou).
Pri psychedelických klubových koncertoch sa často stieral rozdiel medzi účinkujúcimi a publikom. Prijateľné, či priamo povinné boli všemožné masky, rekvizity, čo najbizarnejšie kostýmy. Obľúbenou atrakciou bolo rozdupávanie želatíny, "body painting" (maľovanie nahým telom po plátne, či papieri rozprestrenom na zem - táto technika sa samozrejme najlepšie vykonáva v heterosexuálnych súvislostiach). Toto všetko bolo sprevádzané výdatnou konzumáciou LSD. Až sa čudujem ako si vôbec niekto mohol toto obdobie zapamätať.
Roger Waters, Richard Wright a Nick Mason študovali architektúru, ale viac ich zaujímala hudba. Konkrétne - rhythm and blues a rock and roll. Niekoľkokrát zmenili názov svojej skupiny, v ktorej sa vystriedalo zopár ich kamarátov - vystupovali ako Sigma 6, Architektural Abdabs, Abdabs, či Tea Set, ale, podľa svojich vlastných slov, najmä sedeli a meditovali, ako minú ten kopec prachov, ktoré určite zarobia. Celkom iné obrátky dostala ich muzika, keď sa k nim pridal Watersov kamarát, študent Camberrwellskej výtvarnej školy - teda "skutočný umelec", gitarista a spevák Syd Barrett.
Syd bol úplne iný typ, ako traja slušáci architekti. Bol bohém. Bral LSD. Ale najmä - mal neuveriteľne výrazný, prierazný a presvedčivý talent. Celkom samozrejme sa stal leaderom, skladateľom a textárom kvarteta. Vymyslel aj názov Pink Floyd, zložený z mien jeho obľúbených čiernych bluesmanov - Pinka Andersona a Floyda Councila. Podľa inej verzie videl tento názov pred sebou žiariť na LSD-tripe.
Hudba sa počas hrania po kluboch dynamicky vyvíjala: od dvanástok, ktoré zneli ako "Bo Diddley spod periny" sa postupne dostávala ku vlastným kratším piesňam, ale aj voľným improvizáciám na jeden akord, sprevádzaných svetelnou show. Tá je vôbec pre počiatky Floydu - v duchu psychedélie - dôležitá minimálne tak, ako hudba. Nepredstavujme si však žiadnu dokonalú techniku - osvetľovacie zariadenia boli väčšinou nevýkonné, "zbastlené" na kolene - dôležité však je, že s nimi pracovali entuziasti a tvoriví ľudia. Obľúbenou technikou psychedelického svetelného dizajnu boli "tekuté diapozitívy" - na sklíčka "umelecký osvetľovač" kvapkal vodovú farba zmiešanú s olejom. Keď týmito sklíčkami hýbal v diaprojektore v rytme hudby, na muzikantoch a pozadí sa vytvárali pulzujúce svetelné škvrny, bubliny a farebné, rozpíjajúce sa obrazce. Tento nápad vznikol v Kalifornii, ale v Anglicku bol prekvapivou novinkou.
Odrazovým mostíkom, Cavern klubom Floydu bol klub UFO na Tottenham Court Road. Stal sa centrom britskej psychedélie a tu si mohla skupina vyskúšať sound svojich skladieb. Autorom väčšiny z nich bol samozrejme Barrett. Vďaka jeho originálnym hudobným nápadom a bizarnému videniu sveta popularita kapely stále rástla, i keď sa stávali aj prípady, že do nich hádzalo (najmä mimolondýnske) obecenstvo plechovky a iné predmety. Hneď prvý singel, Arnold Layne (pieseň o fetišistovi, ktorý v noci kradne zo šnúry dámsku bielizeň) vydal gigant EMI. Koncerty sa často menili na divadelnú performáciu a happening; každý člen skupiny robil práve to, čo mu napadlo. Na koncerte nazvanom Májové hry v londýnskej Queen Elizabeth Hall napríklad Waters väčšinou prenášal kvety z vázy do vázy.
Pod výraznou konjunktúrou kvarteta sa však odohrával veľký ľudský pád - Barrett nezvládal svoju stále rastúcu závislosť na drogách. Prejavilo sa to už v čase vyjdenia prvej LP platne Pink Floyd, Piper At The Gates Of Dawn v r. 1967. Syd bol vždy uzavretý introvert, ale jeho správanie začalo byť patologické.
Keď s ním v novembri 67 nakrúcali na druhom americkom turné rozhovor do Pat Boone Show, neodpovedal a iba "vymetene" civel do prázdna. Často si na koncerte úmyselne podladil gitaru a brnkal na uvoľnených strunách, hral celé vystúpenie jeden akord, alebo jednoducho vôbec nehral a ruky mal bezvládne spoustené popri svojom legendárnom Telecastri s kruhovými zrkadlami. Vrcholom všetkého bola epizódka, keď si - v šatni, keď kapela bola už na pódiu - natrel na vlasy zmes brilantíny a rozdrvených piluliek s euforickým účinkom. Táto kaša sa pod reflektormi začala topiť a stekala dolu. Vyzeralo to, ako keby sa mu rozleptávala tvár. Pochopiteľne, koncertu to veľmi nepomohlo - ostatní členovia sa nemohli sústrediť na hru a stále na neho museli pokukovať.
"Piper" je ešte Sydovým dielom. Obsahuje charakteristické kratšie piesne, psychedelické je v podstate iba ich stvárnenie a atmosféra. Postupne však skupina začala prichádzať na to, že dôležitosť a nenehraditeľnosť Syda je už iba zažitá povera. Začal im doslovne škodiť, skupina prichádzala o fanúšikov. "Rozpínanie vedomia" pomocou halucinogénov prešlo v pravý opak - implóziu. Syd sa zrútil sám do seba. Liečil sa v ústave. Po odchode z Pink Floyd vydal jednu slušnú sólovú platňu. Na druhej je už cítiť postup duševnej choroby. Tretiu nedokončil; prišiel do štúdia, na gitare nemal struny. Keď mu jednu sadu požičali, nahral nezmyselné podklady, odišiel a viac sa neukázal. Jeho prípad patrí medzi najsmutnejšie kapitoly rockovej histórie.
David Gilmour bol Sydov spolužiak zo strednej školy - cez prestávky ho učil hrať riffy Rolling Stones. Keď sa Barrett definitívne zosypal, boli Pink Floyd už renomovaná kapela a preto nezaváhal ani chvíľu, keď mu ponúkli spoluprácu. Autorsky bol spočiatku neveľmi aktívny, ale hneď bolo jasné, že je to najlepší muzikant zo skupiny, čo platí dodnes. Druhá platňa, A Saucerful Of Secrets, je v znamení "prepriahania". Barrett hrá na jej polovici, ale zložil už iba jednu skladbu, dojemný Jugband Blues. Leitmotívom albumu je vesmír - kozmické témy, také módne a vlastne otrepané v psychedelických dobách. Ako "zvukoví hľadači" však boli Floydi origináni a novátorskí.
Aj na koncertoch. Neustále si budovali okrem legendárneho svetelného parku i zvukovú aparatúru. Ten kopec peňazí, ktorý si vysnili v začiatkoch, pohltila práve ona. Onedlho vlastnili najdrahší PA systém na svete - ako prvý v Británii plne kvadrofonický, schopný dokonale a plasticky ozvučiť i obrovské priestory. Pochopiteľne, s takýmto vybavením sa dalo ťažko hrať v menších kluboch. Pink Floyd sa vydal na cestu megalománie. Pravda, efektnej, pôsobivej megalománie.
Ummagumma (1969) bol netypický dvojalbum. Jedna platňa dokumentuje koncertné výkony Pink Floyd, druhá je experimentálna. Každý člen skupiny je autorom a interpretom jednej kompozície, ktorá má s rockom málo spoločného. Skôr s modernou vážnou, konkrétnou hudbou, plnou prednahratých ruchov, či elektronických zvukov. Podľa časti fanúšikov je Ummagumma neprekonaným projektom. Iní (m.i. i ja) ju považujú za pózerskú a nudnú záležitosť. Je to čosi ako filmová hudba bez obrazu.
Nehudobné prvky boli aj súčasťou vtedajších floydovských koncertov, či, lepšie povedané, performácií. Nie neobvyklé boli umelecké postupy ako smaženie vajíčok a pílenie dreva na pódiu, to všetko prizdobené zvukmi zo stále sa rozrastajúceho inštrumentára skupiny.
Floyd si zákonite všimli aj režiséri. Na soudtrackoch zostala zakonzervovaná spolupráca s Barbetom Schroederom (film a soundtrack More, 1969 a La Vallée; LP Obscured By Clouds, 1972) a Michelangelom Antonionim (Zabriskie Point, 1970). Ten síce obsahuje iba tri skladby od Pink Floyd, neuveriteľne silná je však záverečná scéna horiaceho domu s desivými zvukmi skladby Careful With That Axe, Eugene (Opatrne s tým kladivom, Eugene).
V tom čase sa kryštalizovala poetika, celkové smerovanie Pink Floyd. Skupina od začiatku balansovala medzi rockovou polohou a postavením kultovej psychedelickej skupiny. Odchodom Barretta začali prevládať "pompézne" tendencie, hraničiace až s akýmisi rockovými symfóniami - hlavne zásluhou Watersa, ktorý začal byť výlučným textárom. Tomuto trendu prispôsobovali i svoje vystúpenia a dva albumy z druhého obdobia - Atom Heart Mother a Meddle.
Práve pompéznosť je charakteristické črta rocku 70. rokov; rock vyšiel z klubov, zvýšilo sa mu sebavedomie a ako každý nehodný syn za sebou zabuchol dvere. Zásluhou skupín ako Emerson, Lake & Palmer, Yes, Genesis, Led Zeppelin a mnohých ďalších sa začal šplhať na umelecký Olymp. Už v tomto slávnom období sa však začal rodiť budúci rozpor: rock nie je vo svojej podstate nič vysoké, umelecké, je to vlastne plebejská, revoltujúca hudba. Punkeri 80. rokov nazvú hviezdy 70. rokov dinosaurami, alebo starými paprdami, či ešte horšie a zo zákopov malých klubov sa ich budú snažiť odrovnať. Symbolická pointa prišla až nedávno: Spielgov Jurský park akoby naznačil, že dinosaury sú veľmi životaschopné zvieratká a svojou vitalitou a popularitou zatienia i menšie, operatívnejšie dravce. Po punku sa takmer zľahla zem, ale Pink Floyd, Yes, Genesis a mnohé ďalšie štadiónové skupiny, ktoré punkeri tak nenávideli, stále úspešne ryžujú ďalej.
Naozaj zarábať začali Pink Floyd zarábať v roku 1973 - vtedy totiž vyšiel album Dark Side Of The Moon, ktorý zrejme bude navždy patriť medzi rockovú klasiku - navyše bol aj neuveriteľne komerčne úspešný. Dosiaľ sa ho na celom svete predalo 13 miliónov. Je nielen prvým albumom Pink Floyd na vrchole amerického rebríčka, ale v tomto rebríčku zotrval 736 týždňov - do roku 1988.
Dark Side má síce v názve vesmír, vypovedá však o problémoch naskrze pozemských - o odvrátenej strane nášho mesiaca. O stresoch, šialenstve, temných veciach, ktoré obklopujú človečenský kozmos. Autorom konceptu bol Roger Waters a práve tu sa jasne ukazujú jeho sklony ku komponovaným, monotématickým projektom - tu mohol naplno rozvinúť svoj sklon k pompéznosti a prehnanej umeleckosti, artistnosti. Čas ukázal, že najsilnejšie na Odvrátenej strane nie sú experimenty s elektronickými a živými, prednahratými zvukmi - tých bolo a bude vždy dosť, najmä bezduchých - ale silné, výrazné - a vlastne veľmi prosté piesne.
Priamo úmerne sa vyvíjali i koncertné programy Pink Floyd. Dosiahli úplne nevídané horizonty - takáto show vo svete celkom určite nemala obdoby. Úžasná kvadrofónna audio aparatúra, nevídané svetlá, svetelné efekty, ohromujúca laserová show (Floydi už v tom čase vlastnili niekoľko výkonných laserov), vodopády umelého dymu, skutočné stíhačky z 2. svetovej vojny Spitfire, ich veľké modely vybuchujúce na pódiu, zadné projekcie skoordinované s hudbou, rakety, laná, vystreľujúce do publika, svetlomety prečesávajúce oblohu, to všetko patrilo ku "gigom" na ktoré sa len tak ľahko nezabúda.
Zrazu sa Pink Floyd stali skutočne slávnymi - v celosvetových megarozmeroch. To je vec, s ktorou sa ťažko vyrovnáva. Floydovské vyrovnanie má názov Wish You Were Here. Nahrávali ho až dva roky po Odvrátenej strane a na skupinu v tom čase doľahlo veľké dusno. Už v tom čase podľa všetkého vznikali konflikty medzi megalomanom Watersom a ostatnými členmi. Na výsledku to však nie je poznať - je to výborná platňa. Jej hlavnou témou opäť nie sú prechádzky ružovým sadom, ale odcudzenie (vitaj synak v tejto mašinérii), spojené s nostalgiou (aj) za Sydom. Chceli by sme, aby si tu bol, znie preklad názvu a Syd sa skutočne prišiel pozrieť na svojich bývalých kolegov do štúdií EMI na Abbey Road. Spočiatku ho nespoznali - bol nakrátko ostrihaný, oblečený v tesilákoch a dederónovej košeli a hrozne tučný. Na zdesenú otázku čo sa mu stalo odpovedal, že si kúpil veľkú chladničku a v nej má plno bravčových kotliet. Práve v tom čase Floydi zhodou okolností mixovali titulnú skladbu. Pri mixáži, ako je známe, sa nahrávka musí púšťať stále dokola a postupne "opracovávať". Na poznámku "dajte to ešte raz" sa Syd prebral z letargie a nevinne poznamenal: "A načo, veď ste to už raz počuli, nie?"
To sú posledné pikantné klebety o talentovanom rockerovi, ktorému talentovaná skupina, ktorú kedysi založil, venovala jeden zo svojich majsterštykov. Jeho ďalšie osudy sú prosté: izolácia, mlčanlivosť, raz za čas cesta na poštu pre tantiémy. Ktorých je asi, našťastie, čím ďalej tým viac, pretože v súvislosti s návratom poetiky 60. rokov gramofirmy vyškrabávajú aj posledné prihorené zvyšky z hrncov, v ktorých sa varil najlepší bigbít a na kompaktoch v rôznych "zberateľských baleniach" vychádza úplne všetko. Aj Barrettove nehotové skladby.
A aby sme nezabudli na hudbu: Wish You... je vyrovnanejšia ako Dark Side. Menej experimentov, ale istota, majestátnosť, "väčší zvuk" a atmosféra, ktorá je schopná zhypnotizovať už druhú generáciu poslucháčov.
Posledný diel pinkfloydovskej "životnej trilógie" má názov Animals. Prasatá, psi, ovce - to je samozrejme Orwellova Zvieracia farma. Satira na despotických revolucionárov a najmä na masy, ktorým je to úplne jedno, kým sú ovládané, len nech je na žvanec. Platňa je to slušná, i keď trochu inžinierska, slušné však prestávali byť vzťahy v kapele: Watersovo egomaniactvo a "teutónska krutosť", ako jeho holubičiu náturu nazval neskorší spoluproducent Bob Ezrin, dosahovali vrchol. To musel uznať i jeho jediný kamarát v kapele a spolunadšenec pre čo najvýstrednejšie pódiové efekty - Nick Mason.
Ale nielen pódiové. Waters mal v rukách i vizuálnu stránku platní Pink Floyd, ktorú potom dopracúvala väčšinou slávna spoločnosť Hipgnosis. Na Animals si vymyslel obrovské ružové prasa, vznášajúce sa nad elektrárňou Battersea (v ktorej bol neskôr i krst platne). Na tento účel si skutočne dali v jednej nemeckej továrni na výrobu balónov vyrobiť niekoľkometrové gumené prasa, ktoré sa im hneď po vypustení a vyfotografovaní niekoľkých záberov odtrhlo a plietlo sa do cesty lietadlám, čo vyvolalo malú aféru v tlači a pochopiteľne žiadúcu publicitu. Zmenšenina tohto prasaťa s reflektorovými očami sa potom stala trvalou súčasťou koncertov Pink Floyd.
Myšlienka steny medzi obecenstvom a skupinou na pódiu mátala Watersa už dávnejšie. Samozrejme, v prvej fáze išlo o pomyselnú stenu slepého fanatizmu publika, ktoré znemožňuje akúkoľvek komunikáciu. Rogera možno k tejto myšlienke priviedol incident na záverečnom koncerte amerického turné v Montreale v roku 1977: V náhlom pominutí zmyslov tam opľul vyčínajúceho fanúšika, ktorého predtým prilákal čo najbližšie pod pódium.
Problém nepochopenia umelca konzumentom jeho umenia skupina rozšírila na neschopnosť komunikácie medzi ľuďmi vôbec: Chladný pragmatik Waters vymyslel - vraj autobiografickú - story o frustrovanom chudákovi, ktorého od útleho detstva ničí školstvo, matka, armáda atď atď. Všetky tieto osoby alebo inštitúcie znamenajú jednu tehličku do múru šialenstva, ktorý ho obkolesuje.
Na predstaveniach The Wall skutočne počas celej prvej polovice koncertu rástol skutočný múr z kartónových kvádrov - ten pôvodný, medzi kapelou (resp. kapelami, lebo Okrem Pink Floyd sa na tejto gigantickej megashow zúčastňovala i skupina "náhradníkov") a poslucháčmi.
Stena pred pódiom pred prestávkou spadla, ale múr medzi Watersom a ostatnými Floydami hrubol a rástol. The Wall je takmer Watersova platňa - a celý projekt vrátane animovaného filmu si chcel Waters prisvojiť. V štúdiu pri nahrávaní vládla atmosféra vonkoncom nie tvorivá, uvoľnená a priateľská. Tlmočníka medzi dvoma nerovnako veľkými rozhádanými časťami musel robiť spoluproducent Bob Ezrin. V štúdiu flozdi síce na seba hovorili kvázi milo, ale za každým slovom bolo cítiť chladný a veľmi ostrý predmet.
Prvý však "bol odídený" Nick Mason. Na nevydarenej platni Final Cut už nie je uvedený ani na úrovni štúdiového personálu, ktorý sa stará o prísun kávy. Album Posledný strih je o tom, ako Watersov otec padol v druhej svetovej vojne. Pink Floyd slúži ako hlavička Rogerovho sólového projektu. Neskôr síce tvrdil, že chcel svojich spoluhráčov vyplatiť, aby mohol platňu vydať pod svojím menom a oni odmietli, ale ktovie, ako to naozaj bolo. Keby sme mali dať na názory kapely, bol by Waters bezcitný sadista a podľa neho sú zasa ostatní traja banda lenivých mamonárskych vší, schopných iba vycicať génia. Ale všetko je, ako vieme, vždy úplne ináč.
Jedna vec je však istá - po Watersovom odchode na sólistickú dráhu sa treťou vedúcou osobnosťou Pink Floyd stal Gilmour, ktorého talent bol v hlbokom watersovskom tieni akýsi nedohnojený. Mám na mysli skladateľský a spevácky talent, pretože Gilmour bol od svojho nástupu do Pink Floyd jednoznačne najlepším inštrumentalistom. Povedzme si rovno - Floydi nikdy neboli zvlášť virtuózni hudobníci a o to im napokon nikdy nešlo, nerobili muziku pre muzikantov a atmosféra bola pre nich prvoradá. Gilmour je medzi nimi trochu výnimkou - nikdy síce nehral rýchlo, ale jeho gitara je zrelá, tón jeho (najmä) Stratocastru rozpoznateľný už v prvých taktoch a sóla prekypujú charakteristickou zadumane-meditatívne-priezračnou atmosférou. Z týchto dôvodov má "na rováši" aj množstvo štúdiových účinkovaní s inými skupinami a spevákmi - vlastne je to jediný člen Floyd, aktívny i ako štúdiový sideman. Je i producentom a nadšeným hľadačom talentov (v tomto je podobný svojmu dobrému priateľovi, Petrovi Townshendovi s Who). Medzi jeho najtalentovanejšie a najkrajšie objavy patrí Katka Bushová.
Po svojom odchode zo skupiny sa Waters vcelku bez reptania súhlasil s tým, že jeho bývalí kolegovia budú naďalej používať "firemnú značku" Pink Floyd. Nepredpokladal totiž, že toto už trio prežije jeho odchod. Škaredo sa však prepočítal; kariéra "osirených" Floydov je priamočiarejšia a komerčne úspešnejšia ako Watersova. K jeho obľúbenosti u fanúšikov Pink Floyd mu neprispeli ani neustále slovné útoky na Gilmoura, Masona a Wrighta. Keď sa napríklad dozvedel, že Floydi nahrávajú v roku 1977 novú platňu (A Momentary Lapse Of Reason), jeho zdanlivé kolegiálne jednanie bolo fuč - zažaloval svojich expriateľov za neoprávnené používanie názvu a svoj krok zdôvodnil "absolútnym vyčerpaním tvorivého potenciálu".
Watersovým "fiaskom desaťročia" a vyvrcholením jeho megalomanského mindráku bolo uvedenie show The Wall pri príležitosti zrútenia berlínskeho múru. Ten projekt jednoducho nemohol vyjsť: desiatky hviezdnych účinkujúcich, stovky komparzistov (aj ruských vojakov), skupinu, známe obrovské pohyblivé figuríny a uprostred samozrejme "jeho božstvo" Waters - celý tento cirkus nemohol dať dokopy ani team najlepších režisérov; The Wall dopadol hrozne - speváci vďaka nedostatočným odposluchom neladili, v predstavení bolo plno hluchých miest a celé to vyznelo ako akási paródia na veľkoleposť.
V jednom však Watersovi treba dať za pravdu - keď poukazuje na to, že všetky slávne koncertné efekty (prasa, lietadlo, rakety) vymyslel on. Ale, koniec-koncov, najdôležitejšie a najtrvalejšie hodnoty sú platne - tie Pink Floyd vydávajú vcelku pravidelne, ale nijako "štrébersky".
Podľa niektorých zlomyseľníkov hrá Gilmour celý život to isté sólo. Možno, ale hrá ho pekne. To isté sa dá povedať o platniach Pink Floyd z "powatersovského" obdobia. Asi to bolo napätie, čo okorenilo slávnu floydovskú trilógiu - a plnosť chutí určite spôsobil aj Watersov talent a pracovitosť - o tom, že patrí do kategórie workaholikov niet pochýb. Albumy po Final Cut, vrátane toho posledného, komerčne veľmi úspešného Division Bells, sú príjemné, zachovávajú si svoje niveau, ale sú, s prepáčením, o tom istom. Latka bola postavená príliš vysoko.
Ale nech. Hudba nie je ľahká atletika. Pink Floyd nám môžu dať veľa aj dnes. Napríklad pripomenúť, aká dôležitá sú v muzike vzdušnosť, priestor, tóny, ktoré nazahráš. A okrem toho - keby sa naša dlhoročná manželka začala z ničoho nič obliekať a správať (i v intímnych chvíľach) úplne ináč, bolo by to podozrivé, nie?
V týchto súvislostiach sa dá povedať, že Pink Floyd sú asi najsilnejší na koncertoch. Keď s výdatnou pomocou najatých hudobníkov (basgitara, perkusie, saxofón, druhé bicie a klávesy, vokalistky) "odpália staré kúsky" a rozžiari sa svetelná aparatúra, ktorú vyložili stovky technikov a pomocníkov z desiatok kamiónov, "je to tam".
Zmenila sa však jedna okolnosť: v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bola skupina Pink Floyd monolit, gigant, ľadovec. Nedalo sa jej vyhnúť. To je minulosť, ktorá skončila - symbolicky - múrom. Od tých čias je skupina "už len" žijúcou legendou. A žijúce legendy sa obaľujú pozinkovaným (či skôr zlatým a multiplatinovým) plechom svojich vlastných konzerv. Žijúce legendy už nemajú na fotografiách ten oduševnený pohľad - majú predsa svoje majetky hobby, latifundie, podnikateľské aktivity a hudba je iba jednou z nich. Ale hudba žijúcich legiend má stále čo povedať svojim priaznivcom, ktorých sú stále kvantá - veď ide o legendy, nie?
Pink Floyd sami najlepšie vedia, že vrchol v tomto biznise - to nie je pohodlná plošina vyhliadkovej veže s ďalekohľadmi, do ktorých stačí vhodiť mincu a máš absolútny nadhľad nad vecami. Je to skôr dobrodružný a nepokojný let vzducholoďou. Alebo gumeným nafukovacím prasaťom.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.